utorok, 23. novembra 2010

Podiel S. Stankovianskeho na zlepšení a rozšírení polarografickej metódy a niektoré jeho aktivity v B. Štiavnici



Životná dráha Sama Stankovianskeho /1908 - 1980/ je dostatočne známa a v mnohých publikáciách opisovaná. Ja sa chcem zaoberať malou epizódou v jeho živote, ktorá sa dotýka začiatkov vedeckej činnosti. Najskôr by som chcel vysvetliť, prečo som si dovolil použiť familiárne pomenovanie Samo, no najmä preto, že sám profesor Stankoviansky uvádza vo svojich publikovaných článkoch v Chemických zvestiach autorské meno, jednoduché a familiárne, Samo Stankoviansky.
Na základe informácie, že neskorší nositeľ Nobelovej ceny prof. Heyrovský navštívil alebo navštevoval S. Stankovianskeho v Banskej Štiavnici, som sa pokúsil zistiť, čo sa o tejto spolupráci nachádza v archívoch, prípadne, čo o tom hovoria žijúci spolupracovníci. Žiaľ v archívoch sa o Vyššej priemyselnej škole chemickej okrem niekoľko triednych výkazov nenachádza nič. To vlastne bolo moje malé sklamanie, na druhej strane som našiel človeka, absolventa chemickej priemyslovky (v ročníku 1949/1950), ktorý robil S. Stankovianskemu v rokoch 1950 – 1951 asistenta. Je to Ján Lačný a on robil pánovi riaditeľovi Vyššej priemyselnej školy (autentický názov) aj šoféra osobného auta Mercedes za účelom služobným, ale aj neslužobným (poľovačky alebo iné veselé výlety). Mnohí starší absolventi ho iste poznajú, a keď som im o ňom rozprával, poznamenali „šofér“. Starý Mercedes ešte dlhé roky stál pred budovou laboratórií Priemyselnej školy až sa z neho stal ozajstný vrak, ktorý možno skončil v Kovošrote.

Polarografická analytická metóda

Vráťme sa však k prof. Heyrovskému a k polarografii, ktorá sa ukazovala ako progresívna, rýchla a presná fyzikálno-analytická metóda. To si iste plne uvedomil Ing. Samuel Stankoviansky, ktorý získal v roku 1930 svoj inžiniersky diplom na Fakulte chemicko-technologického inžinierstva Českého vysokého technického učenia v Prahe, kde sa pravdepodobne oboznámil s problematikou polarografickej analýzy s jej kladmi, ale aj praktickými problémami a osobne sa spoznal aj s autorom patentu na túto metódu profesorom Jaroslavom Heyrovským. Tento si využitie ortuťovej kvapky patentoval už v roku 1922.
Spomínaný Ján Lačný ma informoval o práci na polarografickej metóde aj o publikovaných prácach Samuela Stankovianskeho. V jednom odbornom článku v Chemických zvestiach z roku 1948 je uvedená poznámka pri analýze práce s ortuťovou kvapkou a možnosti použitia štvorkvapkovej elektródy, ďalej už citujem: "Podobná elektróda sa v tunajšom laboratóriu (rozumej na štátnej priemyselnej škole v B. Štiavnici) skúšala ešte v roku 1924, ale pri bežnej polarografii sa neosvedčila, a preto sa upustilo od jej praktického používania“.
Táto informácia je skutočne závažná, najmä preto, že samotné využitie ortuťovej kvapky bolo patentované len dva roky pred týmto dátumom, a tiež tým, že v školskom roku 1924/1925 maturovalo na Priemyselnej škole prvých šesť absolventov a jedným z nich bol práve Samuel Stankoviansky. Je veľkou škodou, že zatiaľ sa nenašli žiadne archívne materiály, ktoré by potvrdzovali skutočnosť, že v B. Štiavnici sa v roku 1924 robili nejaké pokusy s polarografickou metódou, a vlastne máme len zmienku v odbornom článku z roku 1948.


Polarograf V-301 celková zostava

V prípade pokusov by sme skutočne mohli uvažovať, že S. Stankoviansky bol už na začiatku štúdia v Prahe s touto metódou oboznámený a neskôr ju v B. Štiavnici rozvíjal. Nemusí to byť ani také nepravdepodobné, ak uvážime, že chémiu v B. Štiavnici vyučoval Ing. Karel Andrlík.
Samuel Stankoviansky prichádza v roku 1934 (27-ročný), ako učiteľ na chemický odbor Štátnej čs. priemyselnej školy, aby sa v roku 1939 ako 32-ročný stal riaditeľom tej istej, ale už premenovanej Štátnej slovenskej priemyselnej školy. Úmyselne zdôrazňujem roky aj názvy tej istej školy, lebo pravdepodobne v týchto rokoch sa začína vedecká práca stredoškolského profesora. V tomto období mu vychádza aj prvá monografia – Krátky prehľad analytickej chémie látok minerálnych (Zvolen 1942).
Praktické zlepšenia polarografie
Je veľmi pravdepodobné, že aj cez toto vojnové obdobie mal kontakty s prof. Heyrovským a snažil sa prispieť k zdokonaleniu metódy, keď už v roku 1948 publikuje v Chemických zvestiach zlepšenie metódy pri praktickom využívaní prístroja. Pre bežné polarografické práce sa používala jednokapilárová elektróda, kapilára napojená na rezervoár naplnený ortuťou. Ortuť sa tlakom stĺpca pretláčala cez kapiláru a vytvárala rad drobných kvapiek, ich rýchlosť bola regulovaná výškou stĺpca. Takto upravený prístroj s náväzným zachytávaním svetelného lúča, ktorý vysielal zrkadlový galvanometer a zachytával sa na citlivý fotografický papier navinutý na otáčajúcom sa valci. Samozrejme, že na ortuťových kvapkách prebiehal elektrolytický proces, ale nie je tu účelom, tejto prednášky vysvetľovať princíp polarografie, ale len príspevok prof. Stankovianskeho k zlepšeniu tejto metódy. Ukázalo sa, že jedna kvapková elektróda závislá na tlaku stĺpca ortute je málo spoľahlivá, hlavne pokiaľ sa jednalo o veľkosť kvapky a pravidelnosť odkvapkávania. Kmity prúdu mali veľký rozsah a len ťažko sa dala odčítať veľkosť prúdu, a tým sa aj kvalitatívne a kvantitatívne ukazovatele toho ktorého stanovenia zhoršovali.
Podľa spomienky spomínaného Jána Lačného, keď sa vrátil prof. Stankoviansky z jednej služobnej cesty v Prahe, rozprával, že tam to majú realizované pomocou pravidelných otrasov, čo údajne na prístroj pôsobilo drasticky. Preto sa v Banskej Štiavnici pokúšali tento problém riešiť elegantnejšie. Pritom je zaujímavé, že na škole bolo vytvorené „Analytické laboratórium Štátnej priemyselnej školy v Banskej Štiavnici“, a práve v tomto laboratóriu hľadali možnosť ako postaviť takú elektródu, ktorá by mala všetky vlastnosti jednokapilárnej elektródy, pričom by boli jednotlivé polarogramy plynulé.

Revolverová kvapková elektróda
Tak vytvorili a experimentálne overili 6 kapilárnych elektród, a aby odkvapkávanie z každej elektródy bolo pravidelné v 3-sekundových intervaloch, realizovali na nich stieracie zariadenie, ktoré malo „dodávať“ kvapky rovnomerne. Preto aby sa to dosiahlo úplne spoľahlivo použili umelú reguláciu pomocou regulátora, ktorým bol spriahnutý elektromotorček. Dochádzalo k nútenej regulácii, pričom rýchlosť stierača sa dala regulovať obrátkami elektromotorčeka. Kapiláry boli usporiadané do kruhu na spôsob revolvera, a tak aj túto elektródu nazvali revolverová. Použitím šiestich kapilár sa dosiahlo šesťnásobné scitlivenie metódy a vyrovnaný polarogram bez vlnoviek a kmitov, čo malo veľký význam pri vyhodnocovaní polarogramov.

Polarogramy z revolverovej elektródy
Realizátori tohto zlepšenia sa ukázali ako majstri improvizácie, keď na pohon stieračov použili motorček z gramofónu a na prevod z motorčeka na elektródu úzky kožený prúžok
V ďalšej publikovanej práci v Chemických zvestiach sa Samuel Stankoviansky zaoberá diferenciálnou polarografiou a uvádza aj výsledky analýz. Diferenciálna polarografická metóda mala za účel určovať koncentráciu depolarizátorov v roztoku so zvýšenou citlivosťou a presnosťou. Autori sa pokúsili pri tejto metóde uplatniť šesť kapilárnu revolverovú elektródu, no nezískali upotrebiteľné polarogramy, a od tejto metódy upustili. Uplatnili tu však svoj stierací mechanizmus a synchronizačné zariadenie. Obe tieto zlepšenia boli odbornou verejnosťou akceptované (knižná publikácia Ing. Dr. V. Majera Polarografické rozbory).
Ján Lačný uvádza, že na týchto zlepšeniach sa zúčastňoval osobne aj sám. Okrem toho zapojil do elektrického okruhu polarografu kondenzátor, čím dosiahlo významnú zmenu polarogramu, ktorý sa teraz premietal, ako po prvej derivácii. Ján Lačný si ako jediný respondent pamätá na prítomnosť profesora Heyrovského v B. Štiavnici, mal ho doviesť na už spomínanom mercedese na zjazd chemikov z Bratislavy, aj ho skutočne viezol, no pre poruchu auta cestu nedokončil, pre pána profesora prišlo do Kalnej iné auto. Prof. Heyrovský prišiel aj s manželkou a potom spolu absolvovali výlet po Slovensku. Nepodarilo sa zistiť ani koľko razy navštívil B. Štiavnicu.
Významnú úlohu zohral prof. Stankoviansky pri rozširovaní a používaní polarografickej metódy na Slovensku, jednak to bolo zaradením do vyučovania, zriadením fyzikálneho laboratória na Vyššej priemyselnej škole a organizovaním kurzov, ktoré vznikli z jeho iniciatívy a boli zamerané pre odborných pracovníkov na analýzy rúd.
Veľmi trefne charakterizuje toto obdobie vo svojich spomienkach Jaroslav Giláni, ktorý maturoval roku 1953: „V tej dobe začínala prenikať do praxe polarografia prof. J. Heyrovského, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny, a my sme s otvorenými ústami pozerali na prvý typ polarografu v réžii asistenta Jána Lačného, ktorý nás s prístrojom zoznamoval, že je univerzálny a všemocný. Ináč základ nášho vzdelávania popri všeobecných znalostiach o chemických látkach a ich výrobe bola analytická metóda sírovodíkový chod, no a tento už patril do histórie.“


Na tento polarograf si pamätám aj ja, v súčasnosti sa stále nachádza v zbierkach Priemyselnej školy S. Stankovianskeho je to krásna starožitnosť.

Štiavnická firma Chema vyrábala súčiastky na polarografy

Ján Lačný tvrdí, že niektoré súčiastky pre polarografy sa vyrábali v Banskej Štiavnici vo firme Chema. Mali sa tam vyrábať laboratórne miešačky, magnetické miešačky, galvanomery pre polarografy, kahany a ďalšie laboratórne súčiastky. Tieto skutočnosti mi potvrdil aj Filip Gréč z Banskej Štiavnice, ktorý sa v tejto firme učil. V Štátnom archíve Banská Bystrica, pobočka Banská Štiavnica, sa našiel o firme Chema len jeden spis, ktorý hovorí o tom, že firma vyrábala chemické a fyzikálne prístroje, majiteľ bol J. Štubňa a vznikla 23. januára 1948 a Výmer Okresného národného výboru v B. Štiavnici činnosť firmy dňom 20. júna 1950 zakazuje. Zaujímavý je dôvod „Verejný záujem vyžaduje redukovanie živnosti v odbore“, no a ďalej bolo potrebné do 8 dní odovzdať výber o povolení výroby a podnik zlikvidovať do 15 dní odo dňa doručenia výmeru. Podané odvolanie nemalo odkladný účinok.
Je pravdepodobné, že v tejto firme sa nejaké súčiastky pre polarografy ozaj vyrábali, niet však písomných dokladov. Budova, v ktorej firma pôsobila, sa pod Kalváriou zachovala do dnešných čias.

Polarografický zdokonaľovací kurz
V súvislosti so zavádzaním polarografickej metódy je ešte zaujímavá informácia, že profesor Stankoviansky spolu s prof. Heyrovským zorganizovali v lete 1951 polarografický kurz a spolu so 14 frekventami kurzu urobili rad analýz rúd, ktoré slúžili pre plánovanú industrializáciu Slovenska. Údajne táto práca mala hodnotu milión korún. Žiaľ ani táto informácia sa nedá zatiaľ potvrdiť archívnymi podkladmi, a nepamätajú si na ňu ani respondenti, s ktorými som sa rozprával.

Založenie družstva Umena

Ďalším dôkazom o podnikavosti bolo v Banskej Štiavnici založenie družstva Umena. Družstvo založil v roku 1940 Samuel Stankoviansky a učiteľ rezbárstva na tejto škole Anton Drexler. Podľa stanov zo dňa 6. marca 1940 cieľom družstva bolo hmotne podporovať vytváranie umeleckých a umeleckopriemyselných hodnôt, zariadiť, organizovať výrobu umeleckopriemyselných predmetov z dreva, hliny, skla, sádry a ďalších vhodných materiálov. Družstvo malo naplánované a realizované celý rad aktivít, pre nás je zaujímavé, že za predsedu bol zvolený Ing. Samuel Stankoviansky. Nie je známe kedy družstvo zaniklo, posledná zmena stanov je evidovaná 30. decembra 1945, kde sa činnosť rozšírila do oblastí bytových služieb, výroby nábytku, hračiek a znova to bol veľmi široký sortiment výrob.
Na tomto mimoriadnom valnom zhromaždení požiadali o uvoľnenie z funkcie Samuel Stankoviansky a Anton Drexler. Svoje odstúpenie zdôvodňovali veľkou zaneprázdnenosťou školskými a mimoškolskými povinnosťami. Ešte jedna malá poznámka mimoriadne valné zhromaždenie Družstva Umena, s. r. o., sa konalo v miestnosti Sväzu slovenskych partizánov v Banskej Štiavnici.
Od Ing. L. Sombathyho som tiež získal informáciu o angažovanosti sa prof. Stankovianskeho po roku 1945 na obnovenie Baníckej vysokej školy.
Z článku vidieť, že mnohé informácie nie sú podporené archívnymi dokladmi a sú len v rovine ako námety pre ďalšie bádanie. Podarilo sa mi však získať jeden autentický list, ktorý hovorí o ďalšom záujme profesora Stankovianskeho, ale aj o jeho dlhodobom priateľstve s už menovaným Jánom Lačným. List prikladám ako kópiu a píše ho v roku 1977 už ako vysokoškolský profesor, zaoberá sa možnosťami slnečných kolektorov, o výrobe, ktorých sa v tom čase v ZSNP, n. p., Žiar nad Hronom len uvažovalo.


Oslavy 100. výročia narodenia Samuela Stankovianského v B. Štiavnici dňa 22. novembra 2007

Použitá literatúra:



• S. Stankoviansky: Použitie viackapilárovej ortuťovej elektródy v polarografii, Chem. zvesti 2. 133 – 142. 1948

• S. Stankoviansky: Diferenčná metóda so synchronizovanými kvapkovými elektródami, Chem. zvesti 3. 266 – 275, 1949

• V. Majer: Polarografické rozbory, Technicko-vedecké vydavateľstvo, Praha 1951

• J. Giláni: Čriepky a črepiny, Príspevok k histórii Štát. priem. školy v Ban. Štiavnici, súkromné vydanie 2003

• I. Herčko: Družstvo Umena, Technické noviny No5, 1989

• O. Pőss: Priekopník analytických metód, Tech. noviny No87, 1987

• súkromné informácie od informátora absolventov Vyššej priemyselnej školy menovite J. Lačný, Z. Vája, L. Sombathy, L. Neuschl, J. Michal. F. Gréč.

• Štátny archív v B. Bystrici, pobočka B. Štiavnica:
ONV B. Š. 3143/47 – adm. K 39
ONV B. Š. - VI. referát 551/50; K 138
Daňový úrad 99/46; K 11

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára